logopédia
Rok 2010 bol významným medzníkom v našej kapele CHVM nakolko sme dovŕšili 30 rokov existencie a čakal nás veľký výročný koncert na Pohode. Miško Kaščák nám do daru kúpil kapelu Stranglers,ktorí sú našim celoživotným vzorom a s ktorou sme mali zahrať dvojkoncert v prvý deň festivalu. Bol to významný rok a zároveň prekliaty. Na jar 2010 sme sa totiž ocitli traja spoluhráči z kapely v nemocnici. Ivanovi klávesakovi operovali hrubé črevo, mal už vtedy umelý vývod a stolicu si nosil vo vrecku pod pazuchou. Vždy keď ho Rasťo viezol potom zo skúšky kapely z lazov, tak mu hovoril: „Ivan, ty sa nezapásavaj s tými pásmi, lebo prudko zabrzdím a ty sa mi tu v aute poserieš!“
Ivan to bral s rezervou. Rasťo si síce robil srandu, ale o pár dní ho začali trápiť hemoroidy, bol bledý ako stena, slabý ako mucha. Len s veľkými ťažkosťami sedel na bubenickej stoličke. Nechýbalo veľa aby nám aj on robil spoločnosť v špitáli.
Mireček, spevák mal v marci najprv ľahkú mozgovú príhodu v aute za volantom a havaroval. Po týždni už bol skoro v poriadku ale tesne pred prepustením domov ho mŕtvica priamo v špitáli trafila ešte raz a poriadne. Mireček bol celý ochrnutý,nerozprával. Na WC chodil do plienky, stratil pamäť, len sa pozeral do prázdna a na otázku či nás pozná sa mu rozligotali oči a priblblo sa usmieval. Žiadne optimistické vízie štyri mesiace pred veľkým koncertom. Zalarmovali sne všetky sily, zapojili známych kamarátov a vďaka nim Mireček dostával to najlepšie čo mu mohlo naše zdravotníctvo poskytnúť. Vysledky sa začali dostavovať. Každým dňom sa jeho stav zlepšoval. Začal hýbať rukou,potom nohou, neskôr oboma. Po dvoch týždňoch už sedel. Postupne opustil plienky a začal používať normálny hajzel. Začal sa učiť chodiť. Všetko začínalo byť fajn. Až na rozprávanie a pamäť. Dosť dôležité veci pre hlavného speváka kapely. Medzitým prijali do nemocnice mňa. Podstúpil som „lumbálku“ a diagnostikovali mi sklerózu multiplex. Samé skvelé správy. Mirečka medzitým prepustili z jednotky intenzívnej starostlivosti a obaja sme sa spolu stretli na neurológii.
Mireček sa dozvedel že som ubytovaný o dve izby ďalej a pomaličky ma denne asi 20x navštevoval. Najprv s doprovodom a potom už aj sám s barlami a aj bez nich. Denne ho navštevovala mladá logopedička. Na papieroch mu nosila všelijaké slovné spojenia. Napríklad „Polievková lyžica“. Mireček čítal :“Polievková železnica.“Alebo:“ Gramofónová platňa „,Mireček čítal :“Gramofónová pank“. Bolo to také smutno veselé ale začal som vidieť že slečnu logopedičku začína mať Mireček mierne na háku a oveľa viac počúval mňa ako vedúceho kapely. Pozoroval ako mi tečie a kvapká infúzia do žily a hovorím mu: „Mireček, rátaj tie kvapky! Stačí pomaly, každú piatu.“ On sa nadýchol a vychrlil jedným dychom: „Raz dva tri štyri päť šesť sedem osem deväť desať jedenásť dvanásť…. dvadsať dvadsaťjeden dvadsaťdva“. A zhlboka sa nadýchol lebo už ledva lapal dych. Toto už začalo vyzerať sľubne.. Obaja sne sa tešili a Mireček sa usmieval. Už nie priblblo, ale normálne. Vedel som že na mňa dá a skúšal som mu dávať otázky z našej mladosti. Mal som výhodu oproti logopedičke že som vedel na čo sa ho mám opýtať. Raz som ho pred ňou vyskúšal: „Mireček,kto ťa učil nemčinu na Gymnáziu?“ Bez rozmýšľania vychrlil :“Konstantin Abibulajew“. Logopedička skoro odpadla. Sama mala problém vysloviť to meno. Vyzval som ho ďalej: „Zarecituj text našej piesne Hazardný hráč!“ Mireček to dal bez jedinej pauzy. Normálne sa rozprávať nevedel, ale texty si pamätal perfektne. On to ťahal z nejakého záložného pamäťového harddisku. Hurá sláva. Texty si pamätal a vedel ich hovoriť. Užili sme si v tom špitáli kopu srandy. Veľa našich rovesníkov doktorov sa o nás príkladne staralo za čo im ďakujeme.
Mňa po týždni prepustili z nemocnice a Mirečka asi ešte po mesiaci. Do Pohody bolo ešte asi 6 týždňov. Našlapali sne ten program a mali pripravený aj záložný plán, keby Mireček zlyhal. Koncert bol skvelý, dojímavý. Veľa ľudí z tých 10000 čo sa boli na nás pozrieť vedelo o našom príbehu a držali nám palce,vedeli že sme kapela stojaca na drevenej nohe, ktorá sa môže kedykoľvek rozsypať.Tú Pohodu 2010 sne našim koncertom otvorili a niektorým slabším povahám vyletela slza od dojatia. Koncert dopadol na výbornú a dokonca klávesák Dave Greenfield zo Stranglers si spoločne s nami zahral pieseň Hazardný hráč a my na pódiu sme tiež boli dojatí. Na Mirečka sa bola pozrieť aj teta logopedička. V prvej rade stáli nastúpení všetci naši najbližší a tiež nám držali palce. Všetkým im ďakujeme za podporu a aj vďaka nim sme to ustáli. Ten koncert bol jednoducho jedna veľká Pohoda.
kapela
Snom každého mladého chalana v pubertálnom veku bola jednoznačne vlastná rocková kapela. Kapela bola istotou toho že na ňu budú letieť baby. Táto skutočnosť a zároveň láska k muzike nás s kamarátom Jozefom neustále hnala k tomu aby sme tú kapelu založili. Mohli sme mať asi tak 13 rokov a vždy keď sme boli na Mierovom námestí v Trenčíne v kine Moskva , absolvovali sme vždy rovnaký rituál. Po kine sme si dali zmrzlinu a lízajúc tú zmrzku sme odkráčali na koniec námestia. Tam vtedy boli hudobniny a dodnes aj sú. Vo výklade boli vystavené krásne zelené perleťové bubny Amati a hnedá sólogitara Jolana. Snívali sme o tom, že raz si tie bubny a gitaru kúpime a založíme rockovú kapelu. Jozef chcel byť gitarista a ja bubeník. Lenže tie nástroje boli sakramentsky drahé a nemali sme toľko peňazí,aby sme si ich kúpili. Preto sme pravidelne podávali Športku, jeden stĺpec, a plán bol potom úplne jasný. Našim vzorom na fotke bola skupina T.Rex, kde boli vyfotení dvaja muzikanti s dvoma veľkými psami. Boli sme presvedčení o tom, že muzikanti hrajú na nástroje a tí psi im do toho spievajú.
Názov našej kapely už bol vymyslený, len si ho už nepamätám. Hovorili sme aj o tom že keď budeme mať tú kapelu, tak budeme musieť ísť za riaditeľom školy a upozorniť ho, že my sme muzikanti a preto musíme nosiť dlhé vlasy. Nemôžeme predsa chodiť vystrihaní nad ušami ako všetci pionieri. Bohužiaľ sme nič v tej Športke nevyhrali a tak sa zatiaľ kapela nekonala. Jozef išiel ďalej študovať na učňovku a ja na gympel..
Mňa ale tá myšlienka založiť kapelu neopustila a bol som vytrvalejší ako Jozef. Na gymnáziu sme tú kapelu so spolužiakmi nakoniec založili. Mala najskôr všelijaké názvy a dnes sa volá Chór vážskych muzikantov. Môj otec chodieval na služobné cesty na „Západ“ a už v roku 1980 nosil domov 10 kilové krabice pracieho prášku Persil ktoré boli v tvare valca. Vyrobil som z tých prázdnych krabíc bubny a zo školy sme ukradli jednu činelu bez stojanu. Tú sme zavesili na špagát a visela z plafónu. A ešte aby tá činela dlhšie cinkala,,trochu sme ju vylepšili. Dali sme na ňu prevŕtanú mincu na ďalšom špagáte, nech to čo najdlhšie zneje. Tá minca tam skákala dovtedy, dokedy činela vibrovala.
Splnil sa mi dávny sen. Bol som bubeník. Starú španielku (gitaru) som pozdĺžne rozrezal a opatril ju snímačom. Mala len dve hrubé struny a basgitaristom sa stal Rasťo. Po pol roku sme zistili, že bude lepšie, keď si tie nástroje vymeníme a tak to ostalo dodnes. Už je tomu 36 rokov. Kapela funguje dodnes. Zahrali sme odvtedy kopu koncertov a nahrali ešte väčšiu kopu piesní. Či sú dobré alebo zlé to musia posúdiť fanúšikovia. Bolo mi ľúto Jozefa, že jemu sa ten sen hrať v kapele nesplnil a tak na oslave Katkinej a mojej 40 som mu chcel spravil radosť. Hrala nám do tanca zrovna kapela Captain Slice. Požičali nám gitaru, basu a bubny. Jozef hral na gitaru, išlo mu to naozaj dobre, a ja na basu.Bubnoval Jozefov brat Janko a tiež chcel mať dlhé vlasy.
Na hlavy sme si dali slajzácke parochne a na poloplejbek sme si spolu konečne zahrali v jednej kapele piesne od AC DC, ktoré mal Jozef veľmi rád.