Snom každého mladého chalana v pubertálnom veku bola jednoznačne vlastná rocková kapela. Kapela bola istotou toho že na ňu budú letieť baby. Táto skutočnosť a zároveň láska k muzike nás s kamarátom Jozefom neustále hnala k tomu aby sme tú kapelu založili. Mohli sme mať asi tak 13 rokov a vždy keď sme boli na Mierovom námestí v Trenčíne v kine Moskva , absolvovali sme vždy rovnaký rituál. Po kine sme si dali zmrzlinu a lizajúc tú zmrzku sme odkráčali na koniec námestia. Tam vtedy boli hudobniny a dodnes aj sú. Vo výklade boli vystavené krásne zelené perleťové bubny Amati a hnedá sólo gitara Jolana. Snívali sme o tom, že raz si tie bubny a gitaru kúpime a založíme rockovú kapelu. Jozef chcel byť gitarista a ja bubeník. Lenže tie nástroje boli sakramentsky drahé a nemali sme toľko peňazí,aby sme si ich kúpili. Preto sme pravidelne podávali Športku, jeden stĺpec, a plán bol potom úplne jasný. Našim vzorom na fotke bola skupina T.Rex, kde boli vyfoteni dvaja muzikanti s dvoma veľkými psami. Boli sme presvedčení o tom, že muzikanti hrajú na nástroje a tí psi im do toho spievajú.
Názov našej kapely už bol vymyslený, len si ho už nepamätám. Hovorili sme aj o tom že keď budeme mať tú kapelu, tak budeme musieť ísť za riaditeľom školy a upozorniť ho, že my sme muzikanti a preto musíme nosiť dlhé vlasy. Nemôžeme predsa chodiť vystrihaní nad ušami ako všetci pionieri.
Bohužiaľ sme nič v tej Športke nevyhrali a tak sa zatiaľ kapela nekonala. Jozef išiel ďalej študovať na učňovku a ja na GYMPEL
Mňa ale tá myšlienka založiť kapelu neopustila a bol som vytrvalejši ako Jozef. Na gymnáziu sme tú kapelu so spolužiakmi nakoniec založili. Mala najskôr všelijaké názvy a dnes sa volá Chór vážskych muzikantov. Môj otec chodieval na služobné cesty na „Západ“ a už v roku 1980 nosil domov 10 kilové krabice pracieho prášku Persil ktoré boli v tvare valca. Vyrobil som z tých prázdnych krabíc bubny a zo školy sme ukradli jednu činelu bez stojanu. Tú sme zavesili na špagát a visela z plafonu A ešte aby tá činela dlhšie cinkala,,trochu sme ju vylepšili. Dali sme na ňu prevŕtanú mincu na ďalšom špagáte, nech to čo najdlhšie zneje. Tá minca tam skákala dovtedy, dokedy činela vibrovala.
Splnil sa mi dávny sen. Bol som bubeník. Starú španielku (gitaru) som pozdĺžne rozrezal a opatril ju snímačom. Mala len dve hrubé struny a basgitaristom sa stal Rasťo. Po pol roku sme zistili, že bude lepšie, keď si tie nástroje vymeníme a tak to ostalo dodnes. Už je tomu 36 rokov. Kapela funguje dodnes. Zahrali sme odvtedy kopu koncertov a nahrali ešte väčšiu kopu piesní. Či sú dobré alebo zlé to musia posúdiť fanúšikovia. Bolo mi ľúto Jozefa, že jemu sa ten sen hrať v kapele nesplnil a tak na oslave Katkinej a mojej 40 tky som mu chcel spravil radosť. Hrala nám do tanca zrovna kapela Captain Slice. Požičali nám gitaru, basu a bubny. Jozef hral na gitaru, išlo mu to naozaj dobre, a ja na basu.Bubnoval Jozefov brat Janko a tiež chcel mať dlhé vlasy.
Na hlavy sme si dali slajzácke parochne a na poloplejbek sme si spolu konečne zahrali v jednej kapele piesne od AC DC, ktoré mal Jozef veľmi rád.